najviac toho povie pohľad do očí - aj slová však veľa napovedia. Zoznam autorových rubrík: svet okolo, duševné poryvy, Súkromné, Nezaradené
Zoznam článkov blogera
Barbara Pavlíková
Denník
Čosi som hľadala v skrinke, keď mi zrazu do rúk vypadol môj starý denník, ktorý som si písala od trinástich...bolo už po polnoci, hodina duchov, kedy sa nie je kam ponáhľať...tak som si sadla a začala sa hrabať v tých už trochu ošúchaných stránkach, voňajúcich životom.
Barbara Pavlíková
Mozaika
Kráčala sivým mestom. Obzerala si obnovené fasády domov v historickom centre a zhlboka dýchala. Šla z nohy na nohu, nemala sa kam a prečo ponáhľať. Ťažké dažďové mraky vyzerali, že každú chvíľu spadnú a zahalia svet do bieleho penového závoja. Také fajn popoludnie. Aj z okoloidúcich sálala atmosféra letného dňa, kedy nie je príliš teplo, ani príliš zima a svet sa zdá byť zmierený sám so sebou.
Barbara Pavlíková
12. Medzinárodná konferencia mladých lídrov
23. novembra sa v mojej schránke zjavil zaujímavý mail - pozvánka na konferenciu do Prahy. 9. decembra som začala písať esej. 1. januára som cestovala do Čiech. 7. januára som sa vrátila domov a odvtedy sa pokúšam vrátiť späť do reality. Ale, poďme pekne po poriadku...
Barbara Pavlíková
Nočný život detí
Po tradičnom dvojdňovom vyhrievaní sa pri krbe a sto ochutnávkach vianočných koláčov som sa na Štefana vybrala do mesta s partiou bývalých spolužiakov, ktorých som už zopár mesiacov nevidela. Plán večera bol jasný - posedieť si niekde v príjemnom prostredí a porozprávať sa o tom, čo majú nové, staré, ako sa im darí a podobne. Tento pôvodný plán sa však ukázal trochu nedomyslený.
Barbara Pavlíková
Anjel vs. Diabol
Anjel, sediac na zemi medzi množstvom drobučkých priesvitných úlomkov, sa nešťastne díval na svoje polámané krídla. Letelo sa mu príjemne, nedal si však pozor a pád bol tvrdý. Začal tú príjemnosť považovať za príliš samozrejmú a to sa nevypláca. Nemal však na výber - odhodlane sa pustil do práce. Nové krídla. Zlepené slzami, objatiami priateľov, tancom a množstvom vypísaných pier. Nie, tieto si už nenechá len tak zničiť. Dávať ich znovu dokopy by ho stálo priveľa námahy a on si nie je istý, či by ešte mal dosť síl. Vzal ich a opatrne odložil. Tu, v prítmí izby budú v bezpečí. Na chodenie po svete predsa nepotrebuje krídla.
Barbara Pavlíková
Bez slov
Pred zopár málo hodinami som sa vrátila z pohrebu...Zomrel človek,ktorého som mala rada.Hoci sme spolu netrávili príliš veľa času a hoci sme si neboli tak celkom úplne blízki.Ale mali sme niečo spoločné...krv. A hovorí sa, že to nie je voda.Cítila som to. Vedela som, že ma má rád a že keby bolo treba, bol by mi dal všetko na svete. Môj dedko. Je to zvláštny pocit.Utorok,niečo po tretej.Stojíš na cintoríne a hoci za jeho múrmi plynie typický pracovný deň so všetkým jeho zhonom,trúbením a stresom, okolo teba je pokoj.Pokoj plný ticha,tisícok osudov,šumu starých,vysokých stromov a zelených lístkov brečtanu. Nemí svedkovia...Koľko toho už videli...Potoky sĺz, skutočné aj predstierané zúfalstvo, bolesť, možno úľavu, strach a súcit.Napriek tomu, že leto má za sebou ledva svoju polovicu, počasie pripomína jeseň. Pofukujúci vietor, ťažké tmavé oblaky, občas lúče slnka. Spomienky.
Barbara Pavlíková
Kniha - ešte stále priateľ človeka?
Keď niečo robím na počítači,občas zabehnem na jeden nemenovaný chat. Pozrieť sa, či tam nie je niekto známy. Niekedy sa stane, že ako si tam tak visím a snažím sa vyzerať pre ostatných neprítomne, niekto si ma predsa len nájde...A ja sa chvíľu hrám na psychológa a snažím sa z jeho profilu tipovať sama pre seba čo je zač. Dnes ma v jednom profile zaujala veta, ktorá vypĺňala kolónku čítam knihy - pisateľ tam totiž doplnil: knihy nečítam, považujem to za stratu času. Keby som niečo také videla prvýkrát, asi by som to obišla iba jedinou myšlienkou. Ale takýto názor som už pár ráz videla.
Barbara Pavlíková
Hľadám ťa
Hľadám ťa.Hľadám ťa v nových podnikoch,zastrčených uličkách,vo vode z fontány,cudzích dotykoch,neznámych očiach,prázdnych slovách a nechcenom smiechu.V spomienkach na slová,ktoré si mi kedysi povedal,na vety,ktoré si mi kedysi napísal.Hľadám ťa v slzách,spadnutých na vankúš,či odplavených vodou zo sprchy.V dažďových kvapkách, stekajúcich po mojom okne,v snoch,z ktorých sa ťažko prebúdza.Neprichádzaš.
Barbara Pavlíková
Na ceste
Sedím v autobuse.Už niečo vyše 12 hodín,takže som si už pomaly aj zvykla.Keby som mala podľa pohľadu cez okno povedať,kde presne sme,zrejme by som mala trochu problém...Rakúsko,Nemecko,Francúzsko..Iste,krajina sa mení,ale nie zásadne.A je to vôbec dôležité?Ako to povedal Kerourac: Musíme ísť. Ale kam?...Neviem,ale jednoducho musíme.