Súčasťou priestoru, ktorý obývam, je pomerne veľká knižnica. Nie sú v nej uložené samozrejme len moje knihy, ale aj knihy odborné, z prostredia medicíny, kuchárske knihy a časť, ktorú nazývam "rodinným dedičstvom". Knihy, na ktorých je už badať zub času, ošúchané, také, ktorým už vypadávajú zažltnuté stránky, tisíckrát zlepované. Postupne som ich sem sťahovala z babičkinej knižnice. Rozprávky, klasické príbehy ako Jana Eyrová, "winnetouvky"..z každého rožku trošku.
Keď som bola menšia, takmer stále som mala rozčítanú nejakú knihu. Prípadne aj viac naraz. Na každej povinnej prehliadke u doktorky odznela z úst mojej mamky veta "strašne veľa číta", myslená ako mierna výčitka v zmysle, že si "ničím zrak". Nie, že by našim prekážalo, že čítam...len sa báli o moje oči. Tá nutnosť mať stále po ruke niečo na čítanie mi zostala dodnes. Noviny, časopisy...ale najmä staré, dobré knihy. Pred spaním sa prehrýzam cez "Dejiny 20. století", k záveru sa snažím prepracovať aj v knihe, ktorá ma teraz úplne fascinuje - Marquézových "Sto rokov samoty". Nikdy som túto svoju záľubu neriešila, považovala som ju za čosi typické, bežné. Ale zrazu zisťujem, že možno o pár rokov to bude zvláštnosť - že ČÍTAM. Teda aj niečo iné okrem dennej tlače. Zopár ľudí mi povedalo, že na čítanie nie je čas. Nesúhlasím. Vždy sa nájde čas na dobrú knihu. Iste...aj ja čítam tie dejiny už vyše polroka. Po kúskoch, po pár stranách. Keď môžem, keď stíham. Ale nečítať, to si neviem predstaviť. A verím, že ešte stále sa nájde dosť tých, ktorí si nemyslia, že tráviť čas týmto spôsobom znamená strácať ho.
Na dnes stačilo, zo stola na mňa totiž "žmurká" moja obľúbená kniha...