Stojac uprostred všetkých tých ľudí som nevyronila jedinú slzu. Nie, nebol to prejav chladu, ani hrané hrdinstvo. Nemohla som. Nedokázala som plakať. Viem, že on by to tak nechcel. A vo mne je mier. Aj keď sme si to nikdy nepovedali, viem, že on vedel. Že ho mám rada a čo pre mňa znamená. Stále. A stále bude. Viem, že môžem kedykoľvek prísť a pod konármi tých košatých stromov, v tom zváštnom tichu byť s ním. Pretože sú veci, ktoré nepotrebujú slová.
Bez slov
Pred zopár málo hodinami som sa vrátila z pohrebu...Zomrel človek,ktorého som mala rada.Hoci sme spolu netrávili príliš veľa času a hoci sme si neboli tak celkom úplne blízki.Ale mali sme niečo spoločné...krv. A hovorí sa, že to nie je voda.Cítila som to. Vedela som, že ma má rád a že keby bolo treba, bol by mi dal všetko na svete. Môj dedko. Je to zvláštny pocit.Utorok,niečo po tretej.Stojíš na cintoríne a hoci za jeho múrmi plynie typický pracovný deň so všetkým jeho zhonom,trúbením a stresom, okolo teba je pokoj.Pokoj plný ticha,tisícok osudov,šumu starých,vysokých stromov a zelených lístkov brečtanu. Nemí svedkovia...Koľko toho už videli...Potoky sĺz, skutočné aj predstierané zúfalstvo, bolesť, možno úľavu, strach a súcit.Napriek tomu, že leto má za sebou ledva svoju polovicu, počasie pripomína jeseň. Pofukujúci vietor, ťažké tmavé oblaky, občas lúče slnka. Spomienky.